Ján Dobrík o LEUKÉMII syna Timoteja: „Niktoré POCITY som si ZAKÁZAL, inak by som sa ZLOŽIL“

Herec Ján Dobrík prežil so svojou rodinou obdobie, ktoré by nechcel zažiť žiadny rodič. Jeho syn Timotej ochorel na leukémiu a celé mesiace bojoval o život. Dobrík o tom prehovoril v podcaste Čo nás spája, ktorý pre Donio a Denník N moderovala Lenka Šóošová. Rozprával úprimne, bez prikrášlenia – o strachu, bolesti, ale aj o sile, ktorú v sebe objavil.

+6 fotografii

​Herec Ján Dobrík je známy svojím humorom a energiou, no za úsmevom, ktorý rozdáva divákom, sa skrýva príbeh, z ktorého mrazí. Keď mal jeho syn Timotej len sedem rokov, zrazu začal doma plakať, že ho bolí chrbát. Nikto netušil, že o pár hodín ich život obráti naruby diagnóza, ktorá navždy zanechá stopu. „Prišlo to zo sekundy na sekundu,“ spomína Dobrík. „Začal doma plakať, nariekať, že ho bolí chrbát. Zobral som ho na pohotovosť, tam ho to prešlo, poslali nás domov. O pár hodín som ho tam zobral znovu – a už si nás tam nechali.“ Nasledovali hĺbkové vyšetrenia a slová, ktoré zabolia ako rana. „Zistili, že s najväčšou pravdepodobnosťou ide o leukémiu. Poslali po nás sanitku z Banskej Bystrice a išli sme tam na detskú onkológiu,“ hovorí herec ticho. V pondelok, len pár dní po príchode, vyšetrenie potvrdilo diagnózu. „Vtedy mal sedem rokov,“ dodáva.

Otec na onkológii

Z herca, ktorý je zvyknutý stáť na javisku, sa zrazu stal otec žijúci medzi infúziami, monitorom a strachom. „Bez toho, aby sme to plánovali, tá logistika bola taká, že som s ním bol na pohotovosti, v sanitke a zostal som s ním prvých 43 dní na onkológii ja,“ hovorí. „Bolo leto, nemal som divadelné povinnosti a všetky televízne som okamžite zrušil.“ Situáciu ešte viac skomplikoval fakt, že jeho manželka nemohla byť so synom v nemocnici. „Zdravotný stav mojej ženy vtedy nedovoľoval, aby bola na oddelení so synkom. Bolo to nepríjemné pre všetkých, nielen pre tú diagnózu, ale aj preto, že matka nemohla byť s dieťaťom. Bol som na tom oddelení jediný otec,“ opisuje.

Zúfalstvo, chaos a byrokracia

Dobrík si spomína, že prvé dni boli ako hmla – množstvo odborných výrazov, papierov, procedúr, ktoré sa na neho valili. „Musím a chcem mu byť oporou, a zároveň musím riešiť kopu pragmatických, lekárskych vecí,“ priznáva. „A ak ma niečo zabíja, je to byrokracia. Kopec výrazov mi hovorili, liečebné procesy... a ja som sa nevedel na nič sústrediť. Videl som len jeho.“ Lekári sa mu snažili všetko vysvetliť, no myšlienkami bol stále pri synovi. „Ukazovali mi diagramy, rozprávali názvy liekov, spôsoby podávania. Ale ja som ich nepočúval. Bol som tam pre neho ako opora a sám som bol doplašený. Ale vedel som, že on musí byť doplašený ešte viac, a ja sa nemôžem zložiť.“

Silná žena doma

Kým Ján trávil dni a noci v nemocnici, jeho manželka bola doma s dcérou. „Žena bola doma uplakaná, že nemôže byť so synom, uplakaná z diagnózy,“ spomína herec. No napriek bolesti sa postavila na nohy a začala konať. „Otvorila doma internet a v troch svetových jazykoch si naštudovala všetko, čo sa o leukémii dá. Bola pragmatická, silná. Musela to vysvetliť dcére, pretlmočiť jej, čo nás čaká najbližšie dva roky. A ja som bol s chlapcom tam.“

Zakázal si pocity

Aby zvládol každodenný tlak, musel sa naučiť fungovať ako stroj. „My sme išli na istý typ automatu v zmysle – niektoré pocity som si zakázal,“ hovorí otvorene. „Lebo keby som ich pustil, skolaboval by som. A mali by väčší problém so mnou ako so synom.“ Na syna hovoril otvorene, bez zbytočných obalov. „Bráško, máš rakovinu. To je slovo. Máš raka a ideme s tým niečo robiť. Lebo ak s tým nebudeme niečo robiť, tak...,“ povedal mu. Bolo to úprimné, tvrdé, ale pravdivé.

Zlomový deň

Každé ráno o deviatej čakal na výsledky. Najdôležitejší bol tridsiaty tretí deň liečby. „Vtedy sa robia zásadné výsledky. Prítomnosť rakoviny v kostnej dreni musí byť nula celá niečo, samé nuly, inak všetko ostatné je problém,“ vysvetľuje. „A ten 33. deň to vyšlo. Bol to zlom, vedeli sme, že liečba má šancu.“ V tej chvíli sa mu zmenil pohľad na život. „Potom som sa na to pozrel a povedal si – fakt problémy, ktoré som mal predtým? Ani nemám právo povedať, že som mal nejaké problémy. To boli sople, blbosti.“

Zmena hodnôt aj pohľadov

Z boja s chorobou si odniesol veľa. „Asi veľmi veľa. Nebol by som si myslel, že to dokážem – že to zvládnem takto silno, že dokážem byť oporou. Ja som plačko, aj keď mi berú krv,“ priznáva s úsmevom. „A zrazu som tam musel stáť a byť mu absolútnou oporou. A nie deň, dva.“ Vidieť utrpenie iných rodičov bolo podľa neho ešte ťažšie. „Videl som tam 50-kilovú babku dieťaťa, ktorá sa po oznámení diagnózy zviezla po stene a nevedeli ju odtiahnuť. Mení to ľudí – boli by sme psychopati, keby nás to nezmenilo.“

Slzy, ktoré nemal kto zadržať

Psychologickú pomoc im ponúkli, ale nikdy ju neprijali. „Rodine som hovoril: jedno jediné vás žiadam – neplačte tam pred tým chlapcom. No kde,“ opisuje. „Môj otec tam bol dvakrát. Prvýkrát asi 12 sekúnd, zreval sa a išiel preč. Druhýkrát asi dve minúty. Veľmi zle sa s tým vyrovnával. Sedel na záhrade, rozprával sa so stromami, schudol a zošedivel.“

Najlepší deň

Po všetkých mesiacoch boja sa život vrátil do normálu – iného, zrelšieho, pokornejšieho. „Ja som sa zmenil. Moja žena bola vždy super, teraz je super na druhú,“ hovorí. „Dcéra, vtedy desaťročná, musela zo dňa na deň dospieť. A syn? Ten je čávo. Je pre mňa totálna inšpirácia.“ Dobrík opisuje, ako mu syn každý večer po návrate z nemocnice hovoril tú istú vetu: „Toto bol najlepší deň.“ Nie preto, že by sa dialo niečo výnimočné. „To bol najlepší deň, lebo bol doma, lebo ho nič nebolelo, lebo bol s nami,“ dodáva. „Každý jeden večer to bola jeho posledná veta pred zaspatím.“ Aj dnes, keď si spolu kopú na záhrade loptu, cíti, že v tých jednoduchých chvíľach je všetko, čo človek potrebuje. „Pre neho nebola lepšia zábava ako kopať do lopty s fotrom,“ usmieva sa.

Silnejší než predtým

Príbeh Jána Dobríka nie je len o chorobe, ale o sile, ktorú v sebe človek objaví, až keď nemá inú možnosť. „Neexistuje paušálny návod na to, ako to zvládnuť,“ hovorí. „To, čo pomohlo nám, bolo prijať to a veriť liečbe. To sa ľahko povie, ale to je jeden zo základných kameňov úspechu.“ Dnes už vie, že aj tie najťažšie skúšky môžu priniesť svetlo. To ich – ako rodinu – zmenilo navždy.